Bolo to už dávno, alebo?!
Bolo to už dávno, priam bolo to na počiatku všetkého, čo s nami Enrico a Nadežda zdieľali svoj životný príbeh. Príbeh, ktorého originál je možné si prečítať v jednej Knihe pochádzajúcej z najznámejšej knižnice sveta.
Okej a teraz „in medias res“. Naši hrdinovia žili život v určitej harmónii so sebou samými, s okolitým svetom i so šéfom s veľkým Š. Jednoducho povedané: ideál. Avšak po rôznych „statkoch- zmätkoch“ sa rozhodli vydať na útek a opustiť vysnívanú idylku. Nuž, slobodná vôľa je najviac, aj sám Boh jej vzdáva hold. Samozrejme my vieme, že po istých skúsenostiach svoje rozhodnutie oľutovali a vydali sa na cestu späť. Alebo? Každopádne rátajme s takouto verziou , ktorú môžeme zhrnúť do troch slov: útek, ľútosť, návrat. O úteku bolo toho už viac než dosť popísané, skúsme ho preto preskočiť.
Super, podarilo sa. (: Takže ľútosť v ktorej Enrico a Nadežda precitli sa im stala férovým štartom na dlhú cestu. Ľútosť sa im tak stala, aspoň na okamih, istou súputníčkou v novom životnom príbehu navracania sa do domoviny. Možno doteraz neprebádané skúsenosti s vlastnou krehkosťou, možno sila jazyka, ktorá ma moc ublížiť, možno osamelosť, možno sklamanie, možno pocit viny z „hrania nečestnej hry“, možno pohľad na realitu vôkol seba sa im stali podnetom na padnutie na kolená/podnetom k ľútosti/. Áno, šťastné to padnutie na kolená pred sebou samým, pred svojím príbehom, pred svojimi blížnymi a v neposlednom rade pred tým, ktorý stal na počiatku a naďalej stojí „hic et nunc“ / tu i teraz/. Kedy sa moje kolená naposledy dotkli zeme? Zažil som vôbec niekedy takúto skúsenosť? Ak nie, čo mi v nej bráni? Nie, vlastné ego to určite nebude! Hm, alebo?!
Samotný návrat je projektom na celý život a zahŕňa mnoho aspektov. Ako sme spomenuli vyššie, ľútosť ho štartuje, vďaka ľútosti si naši hrdinovia v globále uvedomili jednu podstatnú skutočnosť, že je tu niekto väčší ako oni, ale čo ďalej? Je potrebné, aby ľútosť bola opätovaná. Je potrebné sa mrknúť po druhej osobe v zmysle vyznania sa jej z toho, čo bolo dôvodom padnutia na kolená /čo bolo dôvodom pre ľútosť/. Myslím, že je skutočne potrebné poprosiť druhého o pozdvihnutie. A to sa deje práve formou vyznania, ktoré nás mnoho krát stojí veľké úsilie, ale domnievam sa, že bez neho skutočný návrat nie je možný. Áno, rozhodne sa nachádzame na spirituálnej úrovni. To mrknutie je adresované osobe Boha. A to vyznanie tiež a to pozdvihnutie je Jeho povinnosťou.[1] Tak ako ľútosť lomcuje s vlastným egoizmom , tak vyznanie nám dáva odvahu vykročiť od seba k Bohu. Odvaha, ktorá nás pozýva k dôvere je výzvou týchto dní. K dôvere Bohu, ktorý nás napriek nášmu úteku miluje a volá nás vykročiť na cestu návratu. A to nie je fráza! Áno začať sa učiť dôverovať Bohu môže byť ten najprísnejší pôst!
Enrico a Nadežda utiekli z vysnívavanej idylky, z nedotknuteľného sveta do zraneného. Avšak podstatné je ich rozhodnutie vydať sa na cestu späť. Z ich života sa tak stalo dobrodružstvo navracania sa do domoviny. Ak by sme prijali mini naráciu Enrica a Nadeždy ako svoj vlastný príbeh, tak v akej perióde ich života sa nachádzaš ty? Si ešte stále na úteku? Alebo …?
Nezabudnime si v tomto čase pripomínať markantnú charakteristiku Boha, Boha, ktorý je Bohom druhých šancí. A neboj sa ich využiť. (:
tadko
[1] Pozdvihnutie sa tu chápe ako prejav odpustenia. Boh je „povinný“ odpustiť, ak ho o to prosíme.