Zamyslenie
Často sa znepokojujem vonkajšími okolnosťami. Môj nepokoj sa niekedy prejavuje hnevom, niekedy smútkom, či plačom, prípadne nervozitou. Pochopiteľne sa to prejavuje aj navonok. Vníma to moje okolie, pretože moje reakcie sú tým ovplyvnené.
Opäť sa mi niečo také prihodilo asi 2 týždne dozadu. Bola som vnútorne mierne zúfalá. Vlastne som z toho až rezignovala. No pokoj v srdci mojou rezignáciou neprišiel. Asi ešte 2 dni som v sebe dusila hnev a negatívne myšlienky. Potom som sa zastavila. A došlo mi to.
Fakt to stojí za to, aby som sa mala tak zle a nepríjemne? Je to tak podstatné, že dovolím, aby niečo, čo možno nie je úplne podľa mojich predstáv, ovplyvnilo moje správanie a hlavne mi nahradilo vnútornú vyrovnanosť niečím kompletne odlišným. Samozrejme, že nie. Zrazu mi bolo jasné, čo je pre mňa v živote dôležité a čo nie. A prepadol ma až taký neprirodzený pokoj, ktorý mi už veru dlho chýbal.
A úplne podvedome som si túto jednoduchú vedomosť aplikovala do ostatných oblastí života. Už 2 týždne som neporovnateľne spokojnejšia, veselšia a šťastnejšia. Tiež som k tomu ešte pridala pravidlo: Keď raňajkujem, tak raňajkujem. Všetko odložím preč, telefón, zošity,… A len jem. Keď počúvam, počúvam a keď kráčam, tak kráčam naplno, pozorujúc okolie.
Asi žiadne prevratné rady na spokojný život som Vám neponúkla, no aspoň mne sa občas stane, že zabudnem aj na tie najjednoduchšie a najjasnejšie veci. A malé pripomenutie môže len pomôcť. Tak nech s ľahkosťou zvládame žiť a prijímať, čo prinesie život.