Tento rok sme sviatok sv. Juraja oslavovali spoločne ako celý zbor vo farskom domčeku v Ludrovej pri Ružomberku. Zišlo sa nás tak akurát, aby nám bolo dobre.

V Ludrovej nás čakala zvláštna pani, ktorá nám prezradila, že ľudstvo už dlhé roky trápi jedna vec. No neprezradila nám to hneď. Hľadali sme indície po chate i vonku. Poskladali sme z nich tri zašifrované odkazy. Trochu sme si potrápili hlavy a zistili sme, že ľudí už dlho sužuje 7-hlavý drak, ktorého sa už mnohí snažili prekonať, no márne.

V jaskyne sme objavili draka, ktorý nám predstavil svojich všetkých 7 hláv. Boli to lenivosť, neposlušnosť, hnev, sebectvo, závisť, ohováranie a nevďačnosť. Rozhodli sme sa postupne zničiť všetkých sedem hláv, resp. zbaviť sa našich zlých vlastností. Poraziť jednotlivé hlavy sme mohli tromi spôsobmi. Buď sme si mohli vybrať intelektuálnu úlohu, teda sme potrápili náš um, alebo fyzickú úlohu a posledná možnosť bola kreatívna úloha. Každý si vybral jednu z variant a tým sme každý sám za seba a vlastne všetci spoločne porazili hlavy rad radom. No nebolo to len také jednoduché. Zbaviť sa zlých vlastností nebolo len o jednej úlohe, ale aj o dlhodobej snahe byť lepším. Keď sa nám to nepodarilo, hrozilo, že hlava znovu dorastie a veru, tak sa aj stalo a my sme nanovo museli bojovať s našimi neresťami. Koniec bol nakoniec víťazný, zbavili sme sa draka a my sme sa stali lepšími ľuďmi. Verím, že po vzore sv. Juraja sa nám dlho podarí žiť podľa rytierskych kódexov, ktoré sme si vytvorili.

Kňazi na Slovensku hrali v histórií nášho národa nemalú úlohu. Pár desiatok rokov dozadu sme tu mali rôznych štátnych predstaviteľov – kňazov, ktorý sa angažovali nie len vo svojich farár ale aj politicky. Iní zakladali rôzne noviny a utvárali mienku národa, teda do istej miery formovali charakter svojho kraja verejným účinkovaním.
Dnes kňazov politike veľmi nevidíme, ale vidíme ich v televízií, počujeme v rádiách, čítame rôzne články od kňazov v novinách, ba dokonca viacerí z nich píšu knihy. Týmto svojim pôsobením oslovujú širokú časť obyvateľstva, nie len ľudí z kostola. Kňazi v tom majú veľkú zodpovednosť pretože to čo povedia alebo napíšu môže ľudí ovplyvniť pozitívne alebo negatívne. Mohli sme to sledovať aj pri nedávnych voľbách.  To akú úlohu má kňaz v spoločnosti nechcem rozoberať, ale…
Na Slovensku vnímam niekoľko kňazov ktorí sa angažujú vo verejnej sfére a zároveň sú pre mňa veľmi pozitívnym príkladom. O niečo viac to cítim v susedných Čechách. Jedným z týchto kňazov je aj Ladislav Heryán – salezián pôsobiaci v Prahe.
Skautský inštitút s ním pripravil pekný rozhovor o duchovne v skautingu ale aj mimo neho. Pozrieť si ho môžete tu:
https://www.youtube.com/watch?v=4ko759ORb6A

Zhruba pred rokom som sa prvý krát stretol s prednáškami a zaujímavými myšlienkami exorcistu Ľuboslav Petričko – grékokatolíckeho kňaza. Ponúka hlboké myšlienky nad ktorými som sa málokedy zamyslel. Okrem toho má blízko k spiritualite východných otcov (rôznych katolíckych či právoslávnych svätcov), ktorí sú sympatický aj mne.
Na internete má prednášok mnoho a tak sa chcem s vami podeliť aspoň o krátke zamyslenie ?

https://www.youtube.com/watch?v=pHJ9DXYsX-E

Prijatie samého seba

Čo je prijatie samého seba?
Znamená to prijať svoje slabé stránky, zlozvyky a nič s tým nerobiť?
Znamená to prijať svoje správanie, postoje, životný štýl a nechať to tak?
Je veľmi jednoduché vzdať sa, zlenivieť a nájsť si výhovorky, aby sme sa na všetko vykašľali.
Akceptovanie vášho správania, slabých stránok a nič nerobenia nie je správny spôsob prijatia samého seba. Nepodieľame sa tým na skutočnom progrese a zlepšení.
Zdá sa, že slovné spojenie „prijatie samého seba“ nie je správne vysvetlené a pochopené. Prijatie seba samého, takého, aký/á ste, je len prvý krok. Pomáha vám to uvedomiť si svoje dobré a aj tie nie až také dobré vlastnosti. Môžete zmierniť pocit viny, nešťastia a nedostatok sebavedomia.
Prijatie samého seba neznamená, že prijmete, kto ste a neurobíte nič pre pozitívnu zmenu, či zlepšenie. Neznamená to, že prijmete váš osud a život taký, aký je.
To, že si uvedomíte a priznáte svoje správanie, zvyky, vašu osobnosť a pozriete sa na seba v reálnom svetle – to je dôležitý krok k prijatiu samého seba.
Keď sa prijmete taký, aký ste, dáte sa do vhodnej pozície na zlepšovanie sa.
Nie je to výhovorkou, aby ste mohli hovoriť „Toto som ja. Som taký/á, aký/á som. Akceptujem môj charakter, moje zlyhania, môj osud, takto to proste je. Nič s tým už neurobím.“
Poznanie seba samého vám umožňuje vidieť to, ako môžete zlepšiť seba a svoj život.
Zlepšenie si vyžaduje uznanie a pochopenie vášho charakteru a zvykov. Mali by ste prestať porovnávať seba a svoje výsledky s inými. Vyžaduje to uvedomenie si svojich schopností alebo ich nedostatku. Prinesie to istý druh vnútorného pokoja, ľahkosti a šťastia, ako keby ste zhodili z pliec bremeno.
Pamätajte, uvedomenie si vašich dobrých a zlých zvykov a charakterových čŕt môže zmierniť pocit neuspokojenia, hnevu, odporu alebo nešťastia, ale nie je to výhovorkou, aby ste zostali taký, aký ste. Je to len prvý krok na ceste za zlepšením a posilnením.

Tak smelo do objavovania a prijímania samého seba.

 

Zamyslenie

Často sa znepokojujem vonkajšími okolnosťami. Môj nepokoj sa niekedy prejavuje hnevom, niekedy smútkom, či plačom, prípadne nervozitou. Pochopiteľne sa to prejavuje aj navonok. Vníma to moje okolie, pretože moje reakcie sú tým ovplyvnené.

Opäť sa mi niečo také prihodilo asi 2 týždne dozadu. Bola som vnútorne mierne zúfalá. Vlastne som z toho až rezignovala. No pokoj v srdci mojou rezignáciou neprišiel. Asi ešte 2 dni som v sebe dusila hnev a negatívne myšlienky. Potom som sa zastavila. A došlo mi to.

Fakt to stojí za to, aby som sa mala tak zle a nepríjemne? Je to tak podstatné, že dovolím, aby niečo, čo možno nie je úplne podľa mojich predstáv, ovplyvnilo moje správanie a hlavne mi nahradilo vnútornú vyrovnanosť niečím kompletne odlišným. Samozrejme, že nie. Zrazu mi bolo jasné, čo je pre mňa v živote dôležité a čo nie. A prepadol ma až taký neprirodzený pokoj, ktorý mi už veru dlho chýbal.

A úplne podvedome som si túto jednoduchú vedomosť aplikovala do ostatných oblastí života. Už 2 týždne som neporovnateľne spokojnejšia, veselšia a šťastnejšia.  Tiež som k tomu ešte pridala pravidlo: Keď raňajkujem, tak raňajkujem. Všetko odložím preč, telefón, zošity,… A len jem. Keď počúvam, počúvam a keď kráčam, tak kráčam naplno, pozorujúc okolie.

Asi žiadne prevratné rady na spokojný život som Vám neponúkla, no aspoň mne sa občas stane, že zabudnem aj na tie najjednoduchšie a najjasnejšie veci. A malé pripomenutie môže len pomôcť. Tak nech s ľahkosťou zvládame žiť a prijímať, čo prinesie život.

Brat, sestra! Koľkokrát si tvoje uši už museli vypočuť tieto slová: Už trikrát som ti to povedal… trikrát som ťa upozornil… už trikrát som ti odpustil…

Trikrát – je to veľa a či málo? Dobrého bude vždy málo a zlého bude vždy veľa. Trojka však nesmie byť pre nás posledným číslom na odpustenie. Nesmie byť ani poslednou šancou na osobnú zmenu.

Ježiš pod krížom padol trikrát. No ukazuje mi až po treťom páde musí vstať a ísť ďalej. Pre Krista neexistuje žiadne číslo na odpustenie, pomoc, či zmenu. Kristus v tomto smere pozná iba jedno slovo: „znovu“.

Znova ti odpúšťam! Znova ti pomôžem! Znova máš šancu skúsiť to ešte raz!

Vďaka ti Pane, aj za dnešný nový začiatok.

 

https://www.youtube.com/watch?v=E6qs5Y8d_tU

Ako jednať s náročnými ľuďmi

Za malým mníchom raz prišiel právnik s krivým nosom a našiel ho, ako v kôlni tried semienka na osiatie záhrady.
„Malý mních“ oslovil ho, “už ma unavujú všetci tí neústupní a protivní ľudia. Čo s tým mám robiť?“
„A čo s tým chcete robiť?“ spýtal sa malý mních.
„Chcel by som aby tí ľudia neboli tak protivní“ odvetil právnik.
„Sú vám protivní, pretože vás obťažujú. Nárokujú si na váš čas, vašu energiu aj vaše city. Predovšetkým sú vám ale protivní preto, lebo pripustíte aby takými boli. Keby bolo vaše srdce rýdze a zmierené s Bohom, nemohli by títo ľudia narušiť pokoj vašej duše,“ vysvetlil malý mních.
„Nie je ale snaha zmeniť takýchto ľudí vlastne správna?“ zaujímal sa právnik.
„A ešte lepšie je zmeniť samého seba“ dostalo sa mu odpovede. „Keď sa budete snažiť o premenu druhých ľudí, sám sa stanete takým človekom, akým nechcete byť. Snaha zmeniť druhého človeka len vyčerpáva,“ poznamenal malý mních. „Premeňte seba a nesnažte sa zmeniť svet“.
„Takto by život fungovať nemal“, povzdychol si právnik.
„Ak sa budete trápiť pre to, aký by život mal alebo nemal byť, zničíte si dušu,“ varoval ho malý mních. „Skúste jednoducho prestať chcieť riadiť celý vesmír.“
„Keď tí ľudia by jedného úplne otrávili,“ namietol právnik smutne.
„Nechajte vodu pretekať pod mostom,“ odpovedal malý mních. „Nechajte veci plávať, nezaoberajte sa druhými ľuďmi. Nespojujte vlastný duchovný stav s tým, čo robia. Inak stratíte svoju vlastnú dušu, pretože ju zveríte do rúk ostatným ľuďom. Brat Fénelon vo svojich Duchovných listoch múdro učí, že ľudí nemôžete zmeniť. Vždy sa medzi nimi nájdu slabí, domýšľaví, prelietaví, nespoľahliví, nespravodliví, pokryteckí a povýšení. Svet vždy zostane svetský. Nemôžete to zmeniť, tak ako nemôžete zmeniť ľudskú povahu. Naučte sa mať s takými ľuďmi trpezlivosť. Z dôvodov, ktoré pozná len On sám, ponecháva Boh ľuďom ich zvyky a vlastnosti, dovoľuje im jednať nerozumne, popudlivo či nespravodlivo. Robte to, čo je vo vašich silách, robte s pokojom a láskavosťou a zbytok nechajte na Boha. “
„Čo z toho všetkého ale vyplýva pre mňa?“ spýtal sa právnik.
„Vyplýva z toho, že najlepšie je ponechať nedostatky ostatných ľudí Bohu a starať sa o tie svoje nedostatky. Učte sa tolerovať a znášať nedokonalosti druhých. Usilujte sa o to, aby vás blížny mali radi a ich podivínstvo čoskoro ustúpi a prestane byť dôležité. Učte sa tiež, že nebeským liekom uzdravujúcim ľudské vzťahy je láska.“
Právnik sa po týchto slovách chystal k odchodu a pomyslel si, že malý mních nebude až taký múdry, ako sa o ňom hovorí. V skutočnosti životu moc nerozumie, vravel si v duchu. Vlastne je príliš prostoduchý a nemôže porozumieť tomu, ako to vo svete chodí, uzavrel.
Ešte chvíľu sa však zdržal a pozoroval, ako malý mních vzal niekoľko semienok , každému z nich dal meno po niektorom dieťati z mesta, jemne ich položil do jamky vytvorenej v čokoládovo tmavej hline a prikryl zeminou. Na každé z nich položil trocha hnojiva, aby im dodal živiny a všetky pokropil pramenitou vodou. „ Ľudia sú ako tieto semiačka. Potrebujú veľa dobrých živín,“ predniesol pri tom. Právnika udrel do nosa zápach hnoja, potriasol svojou neveriacou hlavou a rýchlo odišiel. Harry Ferrara – Malý mnich a jeho začátky, Sedmý dar

Sluha alebo syn?

Podobenstvo o márnotratnom synovi. – ¹¹A pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. ¹²Mladší z nich povedal otcovi: »Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.« A on im rozdelil majetok. ¹³O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. ¹⁴Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. ¹⁵Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. ¹⁶I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. ¹⁷Vstúpil teda do seba a povedal si: »Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. ¹⁸Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. ¹⁹Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.« ²⁰I vstal a šiel k svojmu otcovi.

Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. ²¹Syn mu povedal: »Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.« ²²Ale otec povedal svojim sluhom: »Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! ²³Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, ²⁴lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.« A začali hodovať.

²⁵Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. ²⁶Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. ²⁷Ten mu povedal: »Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.« ²⁸On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. ²⁹Ale on odpovedal otcovi: »Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. ³⁰No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.« ³¹On mu na to povedal: »Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. ³²Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.«“

 

Podobenstvo o márnotratnom synovi si isto počul už veľa ráz. Ale zamýšľal si sa niekedy nad tým, prečo starší syn zareagoval tak tvrdo? Prečo sa hneval na otca, že odpustil mladšiemu synovi? Je to vážna otázka, pretože veľa z nás je v podobnom postavení: vieru sme dostali od svojich rodičov, celý život sme prežili v Cirkvi, nikdy sme sa nezatúlali tak ďaleko, ako márnotratný syn. Ľahko sa nám môže stať, že iných ľudí odsúdime podobne, ako starší syn svojho brata.

Starší syn otcovi vyčíta, že mu nikdy nedal ani len kozliatko, aby si urobil hostinu s priateľmi. Je dosť možné, že po takejto hostine dlho túžil, ale nikdy o tom nepovedal otcovi. Prečo? Možno bol príliš hrdý na to, aby si od Otca niečo prosil. Možno si myslel, že ho otec bude mať radšej, keď bude veľa pracovať a málo sa zabávať. Možno rozmýšľal ako sluha – chcel si Otcovu náklonnosť získať svojimi skutkami. Ako však vidíme zo vzťahu s mladším synom, Otcovi príliš nezáležalo na tom, či si synovia jeho lásku „zaslúžia“. Netúžil po vzorných zamestnancoch, ktorí si splnia všetky povinnosti a nebudú pýtať odmeny. Túžil po vzťahu. Po synovi, ktorý k nemu príde a povie mu  svojich pádoch a trápeniach. Po synovi, s ktorým sa môže smiať, plakať alebo tancovať. Po synovi, ktorý by svojmu bratovi nezávidel, ale spoločne s Otcom by očakával jeho návrat.

A čo my? Ako odpovedáme na Božiu lásku? Snažíme sa nájsť pravidlá, ktoré treba dodržiavať, „aby nás mal Pán Boh rád“, alebo hľadáme vzťah? Tešíme sa s každodenného života s Bohom, alebo je to pre nás skôr bremeno? Máme srdce sluhu, alebo syna? Závidíme neveriacim, že nemusia dodržiavať prikázania, alebo sme Bohu vďační za Jeho lásku a túžime ju odovzdať aj ostatným ľuďom?

(Starší syn, samozrejme, nerobí chybu, keď pracuje na poli, tak ako my nerobíme chybu, keď žijeme po kresťansky. Oboje je samo v sebe dobré, ale treba si dať pozor, aké sú naše vnútorné motivácie…)

O vytrvalosti

Servuste,

chcel by som sa s vami, čo čítate toto pôstne zamyslenie, podeliť o pár skúseností s tým, ako vytrvať na ceste za svojím snom/cieľom/čímkoľvek. Veľa som v poslednej dobe o týchto veciach premýšľal, a sám, myslím, ešte nemám odpoveď, ale nasledujúce slová vás možno vo vašom živote posunú vpred. Tiež by som rád podotkol, že som sa rozhodol napísať toto zamyslenie preto, lebo mi uteká čas, keďže nemám cieľ, ale chcem aspoň čosi dobré spraviť, a teda odovzdať svoje skúsenosti ostatným, i keď zatiaľ nezafungovali(a neviem, prečo, lebo zdajú sa byť dobré), ale aspoň budete vedieť, čo nerobiť, resp. možno vám pomôžu.

Som človek, ktorý má veľa túžob, veľa vecí by sa mu páčilo dosiahnúť, no nie vždy to ide. Neviem sa proste nakopnúť a stále hľadám nejakú motiváciu, povzbudenie, od ktorého čakám, že mi pomôže. Ale prd. Chvíľku mi to pomáha, no po čase môj zápal opadne. Asi sa s tým niektorí stretávate. Ale časom som zistil, že ak človek niečo naozaj chce, vie do toho dať aj patričné úsilie. Ale ako je možné, že najprv niečo chcem, a potom už nie? No, uvedomujem si stále viac a viac, že napríklad zapáliť taký oheň, to nie je len škrtnúť zápalkou. Treba nájsť a nachystať drevo, mať pripravené droždie na podkurku a tak.

Na druhej strane je fajn zistiť, že človek išiel za niečím, ale po čase zistí, že to nechce. Prípadne, že nedokáže svoj cieľ splniť. To je v pohode. Nie je to slabosť, ale veľmi dôležitý moment, ktorý ma vie posunúť vpred. Ale najprv to treba úprimne, v pravde zhodnotiť, lebo niekedy nás môže odradiť len zlyhanie, ľudia okolo nás, alebo vlastné sebavedomie. A tiež platí, že pokojné more z nikoho ešte neurobilo skúseného námorníka! A loď tohto námorníka predsa nebola stavaná na to, aby zostala v prístave… 😉

Koniec koncov, je lepšie dosiahnuť to, čo chcem, ako nie, resp. neuspokojovať sa s priemernosťou. Ale, ak zistíme, že proste nemáme na dosiahnutie cieľa možnosti, schopnosti, príležitosti, hocičo, buďme k sebe v pravde úprimní a dajme si reálne ciele. Ale ešte predtým, ako sa vzdáme, zabojujme trochu. Možno vám to, že si o takých veciach rozmýšľam, príde, že som len lenivec. Možno áno, možno nie, neviem, ale chcem sa v sebe vyznať, tak, ako hovoril Sokrates: „Poznaj sám seba!“.

Jo a ešte, aby som nezabudol. V poslednom čase mi prišlo na um, že dôvodom môjho nechcenia a lenivosti môže byť aj nechuť, unáva, resp. nerovnováha medzi vecami, ktoré mi dodávajú energiu a tými, ktoré nie. Ideaj o to, že si veci často neplánujem, a nie vždy sa mi chce. A skončí to tak, že to robím na poslednú chvíľu a nestihnem, čo som mal urobiť. Tak na to pozor. J

Na záver som rád, že ste sa dostali až sem a prajem vám veľa úspechu a vytrvalosti na ceste za svojimi cieľmi!

Bolo to už dávno, alebo?!

 

Bolo to už dávno, priam bolo to na počiatku všetkého, čo s nami Enrico a Nadežda zdieľali svoj životný príbeh. Príbeh, ktorého originál je možné si prečítať  v jednej Knihe pochádzajúcej z najznámejšej knižnice sveta.

Okej a teraz „in medias res“. Naši hrdinovia žili život v určitej harmónii so sebou samými, s okolitým svetom i so šéfom s veľkým Š. Jednoducho povedané: ideál. Avšak po rôznych „statkoch- zmätkoch“ sa rozhodli vydať na útek a opustiť vysnívanú idylku. Nuž, slobodná vôľa je najviac, aj sám Boh jej vzdáva hold.  Samozrejme my vieme, že po istých skúsenostiach svoje rozhodnutie oľutovali a vydali sa na cestu späť. Alebo?  Každopádne rátajme s takouto verziou , ktorú môžeme zhrnúť do troch slov: útek, ľútosť, návrat. O úteku bolo toho už viac než dosť popísané, skúsme ho preto preskočiť.

Super, podarilo sa. (: Takže ľútosť v ktorej Enrico a Nadežda precitli sa im stala férovým štartom na dlhú cestu. Ľútosť sa im tak stala, aspoň na okamih, istou súputníčkou v novom životnom príbehu navracania sa do domoviny. Možno doteraz neprebádané skúsenosti s vlastnou krehkosťou, možno sila jazyka, ktorá ma moc ublížiť, možno osamelosť, možno sklamanie, možno pocit viny z „hrania nečestnej hry“, možno pohľad na realitu vôkol seba sa im stali podnetom na padnutie na kolená/podnetom k ľútosti/. Áno, šťastné to padnutie na kolená pred sebou samým, pred svojím príbehom, pred svojimi blížnymi a v neposlednom rade pred tým, ktorý stal na počiatku a naďalej stojí „hic et nunc“ / tu i teraz/. Kedy sa moje kolená naposledy dotkli zeme? Zažil som vôbec niekedy takúto skúsenosť? Ak nie, čo mi v nej bráni? Nie, vlastné ego to určite nebude! Hm, alebo?!

Samotný návrat je projektom na celý život a zahŕňa mnoho aspektov. Ako sme spomenuli vyššie, ľútosť ho štartuje, vďaka ľútosti si naši hrdinovia v globále uvedomili  jednu podstatnú skutočnosť, že je tu niekto väčší ako oni, ale čo ďalej?  Je potrebné, aby  ľútosť bola opätovaná. Je potrebné sa mrknúť  po druhej osobe v zmysle vyznania sa jej z toho, čo bolo dôvodom padnutia na kolená /čo bolo dôvodom pre ľútosť/.  Myslím, že je skutočne potrebné poprosiť druhého o pozdvihnutie. A to sa deje práve formou vyznania, ktoré nás mnoho krát stojí veľké úsilie, ale domnievam sa, že bez neho skutočný návrat nie je možný. Áno, rozhodne sa nachádzame na spirituálnej úrovni. To mrknutie je adresované osobe Boha. A to vyznanie tiež a to pozdvihnutie je Jeho povinnosťou.[1] Tak ako ľútosť lomcuje s vlastným egoizmom , tak vyznanie nám dáva odvahu vykročiť od seba k Bohu. Odvaha, ktorá nás pozýva k dôvere je výzvou týchto dní. K dôvere Bohu, ktorý nás napriek nášmu úteku miluje a volá nás vykročiť na cestu návratu. A to nie je fráza! Áno začať sa učiť dôverovať Bohu môže byť ten najprísnejší pôst!

Enrico a Nadežda utiekli z vysnívavanej idylky, z nedotknuteľného sveta do zraneného. Avšak podstatné je ich rozhodnutie vydať sa na cestu späť. Z ich života sa tak stalo dobrodružstvo navracania sa do domoviny. Ak by sme prijali mini naráciu Enrica a Nadeždy ako svoj vlastný príbeh, tak v akej perióde ich života sa nachádzaš ty? Si ešte stále na úteku? Alebo …?

Nezabudnime si v tomto čase pripomínať markantnú charakteristiku Boha, Boha, ktorý je Bohom druhých šancí. A neboj sa ich využiť. (:

 

tadko

 

[1] Pozdvihnutie sa tu chápe ako prejav odpustenia. Boh je „povinný“ odpustiť, ak ho o to prosíme.